Denkzeug – inovácia klasickej piesne
12.5.2017

Inovácia je vedieť užiť si to, čo človek robí, ale zároveň vedieť z toho vystúpiť a nebáť sa z toho.

Martina Šimkovičová je fotografka a výtvarníčka, pracuje s inštaláciami obrazu v priestore. Venuje sa portrétnej a koncertnej fotografii so zreteľom na PR hudby. V projektoch Denkzeug sa zaoberá dramaturgiou, koncepciou a prácou s vizuálom.

Peter Mazalán je operný spevák, v predstaveniach, ktoré s Martinou vytvárajú, vystupuje ako hudobný interpret. Keďže má vyštudovanú aj scénografiu a architektúru, konzultuje aj vizuály, ktoré Martina ďalej rozpracúva. Obaja sa snažia do projektu odovzdať to najlepšie zo svojho odboru.

Ako vznikol projekt Denkzeug?

PM: Operní speváci sú štandardne buď prizývaní do inštitúcií na veľké koncertné pódiá – na opery, vo vlastných projektoch mám však ako interpret väčšiu voľnosť. Vždy ma lákalo pracovať s menšou hudobnou formou – piesňou. Ktorá, okrem toho, že sa dá hudobne interpretovať inak, dokáže v sebe niesť aj mnohoznačnosť a dá sa poňať aj priestorovo.

MŠ: Peter ma oslovil s rozšírením piesňového cyklu, nad ktorým už dlhšie uvažoval, o vizuálnu zložku. Spevák klasickej piesne stojí pri klavíri, pracuje s rukami a mimikou - výrazom, ďalší priestor však nemá. Pieseň sa dá inscenovať, no my k nej nepristupujeme ako divadelníci. Pre mňa sú podstatné tri úrovne – priestor, človek, zvuk. Inscenujem ich ako obrazy, ako priestorové kompozície.

Je to forma, ako zatraktívniť vážnu hudbu širokému publiku?

MŠ: Uplynulých 6 mesiacov som pracovala v Muziekgebouw aan ’t IJ, čo je koncertná hala v Amsterdame. Bola založená pred 11 rokmi a jej zámerom je pracovať so súčasnou komornou, vážnou hudbou, sprostredkovať ju publiku, nesnažiť sa byť len konkurenciou inštitúciám, ako napríklad filharmónia, ale nájsť si vlastné, unikátne publikum. Je treba nájsť cestu k ľuďom hudbou, ktorá nie je elitárskou záležitosťou, ale je to pre nich dobrodružstvo, zážitok, ktorý nie je nadmieru ťažký na pochopenie.

Nie je? Koncertov s piesňovými cyklami je v našich končinách menej. Nie je to preto, že ide o náročný žáner?

PM: Usporiadatelia sa často boja návštevnosti. My sa snažíme pieseň urobiť zrozumiteľnejšou a priblížiť ju bežnému poslucháčovi. Odkryť jej aktuálnosť a literárnu hodnotu.

MŠ: Radi by sme dostali vážnu hudbu aj k mladšiemu publiku. My ju nevidíme ako náročný žáner, no na druhej strane, prečítať si kvalitnú knihu si tiež vyžaduje určité úsilie a sústredenie. Dobrodružstvo, ktoré pri sledovaní predstavenia diváci prežijú a zážitok, ktorý si odnesú, za to stojí. My ponúkame zrozumiteľnosť, na divákoch je, aby sa toho nebáli.

Ako sa dajú vaše vystúpenia pomenovať čo najjednoduchšie? Ide o performance?

MŠ: Sme skôr na strane divadla. Je to spojenie výtvarného umenia, hudby a scénografie. Dalo by sa povedať, že ide „malé hudobné divadlo“.

Akú úlohu zohráva priestor?

PM: Naše spojenie hudby a vizuálu pracuje prevažne s atypickým priestorom v kontexte klasickej praxe uvádzania komornej hudby.

MŠ: Sú predstavenia, kde téma aj priestor prichádzali naraz. Napríklad máme predstavenie Unterreise, ktoré je určené pre podzemné priestory s čiastočným vstupom denného svetla. Predstavenie Zvuk auly je zas určené pre veľké reprezentatívne edukatívne priestory. Na jeseň pripravujeme predstavenia pre reprezentatívne vily z predvojnového obdobia.

Hneď mi napadla Vila Tugendhat...

MŠ: Presne pre ňu sme projekt vytvárali, neskôr sme ju pretvorili pre vilu Stiassni. Texty piesní, ktoré tam interpretujeme, hovoria o opúšťaní. V oboch prípadoch sú to nádherné vily z 30. rokov, ktoré museli ich pôvodní židovskí majitelia opustiť. Hudobný repertoár sa teda vzťahuje na opúšťanie, na spomienky, ktoré sú späté s určitým priestorom.

PM: Máme aj predstavenia v klasickejších koncertných sálach, ale aj v nich pracujeme s divákmi inak, už len napríklad ich usadením. Pripravujeme aj projekty pre sakrálne priestory.

Dalo by sa povedať, že priestor vplýva na interpretáciu piesne?

PM: Klasická komponovaná umelá pieseň zažila vrcholné obdobie v 19. storočí. Autori ju vytvárali vzhľadom na svoju životnú situáciu alebo reflexiou spoločenskej situácie. Každé ďalšie podanie ju určitým spôsobom ovplyvní a dodá jej iný rozmer.

Pre aké publikum sú vaše predstavenia určené?

MŠ: Zvedavé, otvorené a štruktúrované, so vzťahom buď k vizuálnemu alebo hudobnému umeniu. Cieľovým skupín je viacero, obsah a forma by ich mal pritiahnuť.

V čom ste inovatívni?

PM: Snažíme sa neustále sa posúvať vpred. Z každého odboru si zobrať to najlepšie, aby bol celý ansámbel na vysokej úrovni (klavirista, spevák aj výtvarník), prisvojujeme si aktuálne prístupy k vizuálom, nové softvéry, ktoré môžeme použiť. Byť alternatívny nestačí.

Čo chystáte najbližšie?

PM: Chystáme predstavenie pre brnenské kazematy, uvedenie bude mať 17. mája o 19.00 h. Kazematy pod hradom Špilberk sú podzemný systém dlhých chodieb, pôvodne sa používali ako väzenie.

MŠ: Priestor je surový, tvrdý. Okrem faktov o väzňoch a histórii kazematov sa k priestoru viaže mnoho legiend, je to strašidelné miesto. V našom vystúpení sa dlhými chodbami a celami postupne presúvame a dvaja lektori, pracovníci múzea, majú výklad cez hlas fiktívneho väzňa. Pre nás je nový fakt, že naše predstavenie je prerývané výkladom a pre nich je to experiment podať múzejný výklad inak. Je to dôvera inštitúcie, v tomto prípade konkrétne Múzea mesta Brno.

Aké sú vaše plány? Študijné, kariérne, súkromné...

MŠ: Dokončiť školu, pokračovať aj naďalej v tom, čo robíme, vo výtvarných veciach, výstavy, fotografické projekty v oblasti PR hudby. Koncom apríla mi skončila spolupráca v rámci štipendia Ernsta Macha, čo je grant na výskum pre rakúskych a slovenských študentov, doktorandov, vedcov či pedagógov. Bola to skvelá možnosť pracovať na dizertačnej práci, bola som jednou z mála uchádzačiek z humanitného smeru.

MP: Moje plány sú podobné. Rád by som vo vzťahu k predošlým a budúcim projektom pripomenul, že som vďačný za finančnú podporu Fondu na podporu umenia.

Čo pre vás znamená slovo inovácia?

MŠ: Jedinec sa môže správať konvenčne, nekonvenčne a nezávisle. Typy ľudí možno rozdeliť na aktérov, prihliadajúcich a na periférnych jedincov. Inovácie vzniknú, keď sa nedejú veci len výsledkom jedného správania jedného jedinca, ale vznikajú práve prienikom rôznych správaní viacerých osobností a ich vzájomnou interakciou. Inovácia je vedieť užiť si to, čo človek robí, ale zároveň vedieť z toho vystúpiť a nebáť sa z toho.

PM: Ja by som uviedol príklad architektúry. Architekti a scénografi nie sú len klikači do počítačov, sú ľuďmi, ktorí vytvárajú doklad o súčasnej dobe. Ich iné uvažovanie a prihliadanie na divadlo vytvára inovácie. Hľadať iné cesty, zmeniť rozmýšľanie, pokúšať sa o nové spôsoby. Zákazku brať ako výzvu, medziodborovosť v súčasnom svete je dôležitá pri hľadaní riešení.

Európsky Fond Regionálneho Rozvoja
Ministerstvo dopravy a výstavby SR
Ministerstvo hospodárstva SR
SIEA